Prestimulovaná, presaturovaná, zunovaná a chronicky podhodnotená. Vytváraš si identitu pri zrkadle, hľadiac na svoj odraz. Snažíš sa vyriešiť svoju hypersenzitivitu pomocou ceramidov na opravu kožnej bariéry. Aký je to pocit, byť tu úplne sama?
Výstava Swarming Tongues sa venuje medikalizácii citov, úzkostiam neskorého kapitalizmu a rozpadu intímnych väzieb v prostredí emočného prebytku. Exfoliáciou zhrubnutej vrstvy neúprimnej performativity sa odkrýva po rokoch stále čerstvá rana, spôsobená nepretržitým nátlakom nekompromisného systému na jednotlivca. Osobná bolesť sa stáva komunikačným nástrojom na budovanie zdieľaného povedomia a následné pretvorenie prežitia z individuálneho na kolektívne.
Projekt vychádza z predpokladu, že telo nie je izolovanou jednotkou, ale prepleteným archívom, v ktorom sa vrství pamäť bolesti, túžby, vyčerpania a závislosti. Pre Silviu Federici je telo miestom historických zápisov disciplíny a odporu voči moci patriarchálneho systému, podobne ako v knihe Health Communism od Beatrice Adler-Bolton a Artie Vierkant, ktorá sa venuje problematike inštitucionalizácie ľudí s rôznymi formami duševných chorôb. Zdravé telo sa v knihe nemyslí ako individuálna norma, ale ako politicky formovaná zóna, kde sa rozhoduje o hodnote života. V tejto výstave nie je špecifikovaný žiadny typ alebo druh tela, je venovaná všetkým nenormatívnym telám a skupinám, ktoré existujú na okrajoch spoločností.
V každodennosti performovania vzťahov a seba samého, jazyk textov výstavy rozbíja normy narácie a stáva sa aktom odporu voči linearite výkonu a pokroku. Autorkin osobný prehovor z moleskine strán je hyperbolizovaný bielou hmotou a pozorovateľovi nastavuje zväčšujúce zrkadlo, v ktorom objavuje vnútro iného cez svoj vlastný odraz. So svetom sú zdieľané opakovane nedosiahnuté stereotypné životné ciele aj riešenia, ktoré systém nútene podsúva. Grandaxin, Seroquel, ketamín, tabak a alkohol ako chemická kontrola prežívania a lepiaca páska na priepastnú ranu zlyhania.
Analógia stlačeného, opätovne roztiahnutého a nasilu prispôsobeného fondánu priamo odkazuje na telá podradené sociálnym, medicínskym a ekonomickým štruktúram. Matné, jemné, precitlivené, slabé. Neschopné odolávať, no napriek tomu nútené prispôsobiť sa nepriaznivej konštrukcii spoločnosti a prežiť v preafektovanej forme.
Použitím sladkej, elastickej, poddajnej a zároveň nestálej cukrovej hmoty autorka pracuje s obrazom tela ako tovaru. Tela formovaného podľa diktátu vizuálneho vkusu, normatívnych predstáv o kráse a marketingových stratégií, ktoré obaľujú emocionálnu prázdnotu do lepkavej príťažlivosti. Fondán sa mení na metaforu závislosti na sladkej ilúzii, zvodnej a zároveň nejednoznačnej, podobnej sľubom systému, ktorý pod lesklým cukrovým povrchom ukrýva vyčerpanie a bolesť.
Ako píše Ben Ware v knihe On Extinction: Beginning Again At The End nádej už nie je očakávaním lepších zajtrajškov, ale aktom zotrvania uprostred rozkladu spoločnosti. Výstava taktiež rozvíja koncept nihilistickej nádeje, ktorú rozpracoval teoretik David Chandler. Nádej tu nie je vnútorný stav, slepé dúfanie, či ružovkastá, presvietená, oslepujúca, blištivá, pokryvená verzia budúcnosti. Nádej je zdieľaná prax prežitia a schopnosť vzdorovať.
Výstava preto nehľadá riešenia. Neponúka útechu. Namiesto toho dokumentuje prežívanie ako sériu každodenných vzdorov. Odmieta romantizáciu bolesti, no zároveň ju nevymazáva. Autorka v tomto projekte neprináša výpoveď o uzdravení, ale o neustálom krúžení okolo rán, ktoré sa nedokážu zahojiť. V priestore, kde je bolesť všadeprítomná, sa hlas stáva nejednoznačným signálom, trasúcim sa, nesúrodým, no stále žijúcim.
A práve v tejto rozladenosti sa rodí niečo spoločné: jazyk, ktorý nedáva inštrukcie, ale zrkadlí chaos. Slová, ktoré nesľubujú odpustenie, ale znášajú dôsledky. Spoločné čítanie preexponovanej zraniteľnosti vytvára neviditeľnú komunitu zdieľanej bolesti a ponúka kolektívnu odolnosť cez akceptáciu systémového kolapsu. Roj, ktorý nelieta v súlade, ale vibruje ako seizmograf citlivosti. V čase, keď sú emócie tovarom, produktivita podmienkou existencie a osamelosť štrukturálnym predpokladom prežitia, sa tu rodí alternatívna senzibilita, neštandardná a unavená, no vytrvalá a odhodlaná vzdorovať.
Scott Gilbert vo svojom texte We Have Never Been Individuals zdôrazňuje, že predstava biologického individualizmu je iluzórna, len zjednodušená fikcia, ktorá neodzrkadľuje skutočnú komplexitu nášho bytia. Naše telá sú spleťou žijúcich a umierajúcich organizmov, prepojených ekosystémov, ktoré neustále vytvárajú nové konfigurácie z množstva genómov. V tomto svetle odpor nemôže byť chápaný ako individuálny výkon, pretože ak ostane osobný, zachráni nanajvýš jednotlivca, no nijako nenaruší štruktúru moci, ktorá pretrváva. Systém nás neustále presviedča, že sila spočíva v odlúčení a samostatnosti, no práve zdieľanie zraniteľnosti je tým, čo umožňuje skutočné kolektívne prežitie.
Balberčáková ďalej skúma digitálne platformy ako priestor, kde sa zraniteľnosť stáva komoditou. Internet sa mení na miesto neustáleho performovania identity, kde je autenticita vytlačená do stratena. Swarming Tongues, kmitajúce jazyky našich online ja, sú zosilňované, no zároveň cielene kontrolované. V tomto priestore sa intímne prežívanie mení na “spectacle.” Zosobnenie našej bolesti sa odohráva donekonečna, v slučke.
Spisovateľka a aktivistka Rebecca Solnit prirovnáva nádej k ostriu sekery, ktorou rozbíjame dvere v núdzi. Je to čin. Útok a nie pasívne čakanie. Nihilistická nádej, ktorá nepramení z viery v lepšiu budúcnosť. Nádej ako schopnosť spojiť sa s tým, čo je skryté. Nádej ako spoločné prežívanie aj v čase globálneho kolapsu.
Swarming Tongues tak nepredkladá odpoveď, ale kladie otázku, ktorá sa opakuje, vracia a nikdy neostane zodpovedaná. Ako záchvev. Ako pamäť tela. Ako roj, ktorý nedokáže ďaleko odletieť, ale ani prestať pulzovať.
Zotrvanie vo fabrikovanom odraze spoločnosti, v intenzívnom limbe opakovanej straty samej seba, premieňa naše hlasy z izolovaných výkrikov na kolektívnu disonanciu. Rozladené frekvencie naberajú na počte a naše kmitavé jazyky spoločne tvoria roj odporu.
Persisting in the fabricated reflection of society, in the intense limbo of repeated loss of self, transforms our voices from isolated cries to collective dissonance. The out of tune frequencies grow in number and our oscillating tongues together form a swarm of resistance.
Spýtal sa ťa Tretinoin 0,5% aký si mala deň v práci? Koľkokrát ťa dnes objal tvoj AI chatbot boyfriend? Pokožka bez vrások, vlasy bez rozštiepenia, 2g proteínu na 1kg telesnej váhy, 10k krokov denne, 500k karma na Reddite, 17.6k Instagram views a 222 ľudí na tvojom TikTok Live. Aký je to pocit, byť tu úplne sama?
Text: Doris Sisková
Edit: S. Ďurošová
technické a produkční zajištění, kurátorská spolupráce
Jan Bražina, Marie Vařeková
